Akademická politika

Dostávame sa ku sfére činnosti, ktorú nazveme akademická politika. Čiastočne tento pojem bol spomenutý v prvej eseji o kybernetike a politike. Vyžaduje si to však hlbší ponor. Arénou kde sa táto politika odohráva je pôda univerzity, teda rektorát, dekanáty, katedry a iné pracoviská. Ako je to aj v politike vôbec, základným cieľom by malo byť získanie moci. V akademickej obci však priamočiara snaha získať moc je, vedome, častejšie nevedome, zabalená do rôznych rituálnych tančekov. Samozrejme, hlavnou hnacou silou okrem získania moci je finančné ohodnotenie, slabo maskované frázami o novej koncepcii, „skvalitnení“ činnosti, ap.

Aby sme vedeli o čom hovoríme, je načim presnejšie charakterizovať ako sa prejavuje moc v akademickom prostredí – čiže, čo to je „akademická moc“? Vo všeobecnosti sú jej prejavy podobné ako napríklad v politike. Preto je vhodné hovoriť o akademickej politike bez úvodzoviek. Začať načim u úplne jednoduchých vecí: vždy jestvujú tí čo vládnu a tí čo sú ovládaní; tí čo prikazujú a tí čo musia vykonávať príkazy. Iste, v akademickom prostredí sa tieto procesy prejavujú špecificky. Tieto sa prejavujú v dvoch rovinách: prvá je daná, väčšinou, amatérskym prístupom ku manažmentu ako profesionálnej činnosti. Tá druhá, ktorá vyvažuje prvú, vyplýva z povahy akademického prostredia. Moc, ktorá je vykonávaná najmä akademickými funkcionármi, ktorí napriek uvedeným manažérskym a iným nedostatkom sú často prvotriedne intelekty, má svoje zákruty, výmole, rokliny, ktoré sú možné len v akademickom prostredí.

Jedným z prejavov ako „uplatniť koncepciu“ sú snahy o rôzne reštrukturalizácie. Nastúpi nové vedenie a chce urobiť ústavy, zlúčiť fakulty, a tak podobne, a tak ďalej. Vedú sa „jednania“ (jednajú sa kofy na trhu), navrhujú sa „riadiace štruktúry“ nových „ústavov“, „inštitútov“ a rôznych iných pomenovaní nových „elementov nových štruktúr“. Úroveň „analýz“, ktoré zdôvodňujú nové „východiská“ sú adekvátne ich prekladateľom. Sú to poväčšine „hlboké“ úvahy o rôznych „úsporách“. Samozrejme, vždy ide o amatérske a viac-menej nezmyselné úvahy. Hlavné kritérium, aspoň minimálna akceptibilita na medzinárodnej úrovni to však nie je. Na Slovensku vzniklo toľko nezmyselných fakúlt, najmä v oblasti manažmentu a podobných nezmyslov, že tomu môže byť úmerná len „akcieschopnosť“, alebo jednoducho blbosť ich organizátorov. Tieto „bufetové“ (pomenovanie študentov pre študijné odbory, kde sa dá ľahko skončiť a získať titul) školy, fakulty alebo študijné odboru, či programy, sú rakovinovými bunkami systému slovenského vysokého školstva.

Získanie akademickej funkcie (prodekani, prorektori, poradcovia, ap.) vyvoláva u niektorých novopečených AF aktivistické záchvaty niekedy horúčkovitých aktivít, ktoré pramenia v pocitoch, že treba “spasiť svet“. Vyskytuje sa najmä u relatívne starších docentov a profesorov, ktorí získali funkciu po dlhom období čakania v pozícii radového učiteľa. V hlavách týchto časovo opozdených funkcionárov (napríklad vekovo nad 50 rokov) sa nazhromaždilo veľa rôznych „nápadov“, ktoré však boli ohraničené časom a priestorom ich pôsobenia na katedrách. Na rozdiel od relatívne mladších nových AF (dajme tomu nad 40 rokov), ktorí sa snažia skôr zvládnuť administratívnu stránku funkcie, títo generujú nové návrhy, často bez znalosti fungovania akademickej politiky na škole. Na rôznych poradách potom chcú ohúriť publikum svojou „originalitou“; reakcie sú niekedy ironické až sarkastické, čo vyvoláva u nich pocity urazenosti a podľa nich, nepochopenia ich „geniálnych“ nápadov. Občas sú reakcie sprevádzané anarchistickými výrokmi typu, „toho treba okamžite odvolať, situáciu načim zásadne riešiť, treba vyvodiť závery, ap.“. V takejto atmosfére zapadnú aj prípadné rozumné elementy návrhov. Najsmiešnejšie sú znovu a neustále nanovo objavované pokusy „znormovať“ prácu učiteľov, „prinútiť“ ich viac pracovať, zavedením „nových“ metód evidencie, výkazov a kontroly. Podstatou týchto prístupov je skrytá, akási túžba po moci a manipulácii. Za týmito aktivitami sa skrýva absolútne nepochopenie akademickej politiky, ktorej cieľom môžu byť, z danej pozície, iba čiastkové návrhy na nejaké reformy a celé to musí byť podporené vznikom ad hoc koalícii a trpezlivou prácou pri vyjednávaní na neoficiálnych fórach. Výroku typu, keby som bol ja rektorom, dekanom, vedúcim katedry, urobil by som to zo dňa na deň svedčia o absolútnej dezorientovanosti ich autorov. Avšak na takéto ambície je len jediný liek: kandidovať na tieto funkcie v danom akademickom prostredí a presadiť sa.

Samozrejme, to neznamená, že netreba kritizovať a uspokojiť sa s daný stavom; ale cieľ sa dá dosiahnuť len v celom procese činnosti. Viac-menej vždy platí, že spôsob a cesta ako dosiahnuť cieľ je najmenej tak dôležitý ako cieľ samotný. Takáto cesta však vyžaduje tú známu „masarykovskú“ každodennú prácu, získavanie spojencov a hlavne trpezlivosť a pochopenie, že čelný „napoleonovský“ útok nie je vždy to najlepšie; že ďaleko účinnejšie sú „bočné obchvaty“. To je spojené s pochopením aspoň základných poznatkov psychológie riadenia ľudí a kolektívov; schopnosť vidieť „za roh“, uspokojiť sa zdanlivo s pozíciou v úzadí, nezdôrazňovať to známe jandovské já, já, já, jenom já. Je to znalosť takých faktov, že ďaleko dôležitejšie je vytváranie dobého ovzdušia na pracovisku, dôverovať ľuďom, namiesto „uplatnenia“ akýchsi náhodných čriepkov akéhosi „manažmentu“ ako je to „v praxi“, o ktorom sa náhodne dozvedeli z náhodných dotykov s realitou v podnikoch, v lepšom, alebo horšom prípade z nejakej lacnej príručky „moderného manažmentu“ (len na okraj: vždy ma fascinovalo, že na nejakej katedre majú tri študijné smery: inžiniersky manažment, technologický manažment a výrobný manažment a počul som aj o priemyselnom manažmente – na to naozaj načim mať fantáziu. Takíto akademickí manažéri sú schopní na požiadanie generovať ľubovoľné nadpisy typu komerčná a priemyselno- manažérska elektrotechnika, komerčná a inžiniersko-manažérska elektrotechnika, inžinierstvo riadenia priemyslu, ap. Tí, ktorí dlhé roky vytvárajú jednoduché programy typy kybernetika, informatika, umelá inteligencia ap., s príslušnou výskumnou a materiálnou bázou sú len obyčajní trochári).

Rozhodovacie procesy na univerzitách do značnej miery ovplyvňujú akademické senáty. Ich činnosť je určená štatútmi a zdalo by sa, že všetko je v poriadku. Formálne, možno, áno. Zaujímavejšie je to s  obsahovou stránkou ich činnosti, vyplývajúcej aj zo zloženia senátov. Vo všeobecnosti má senát dve komory: zamestnaneckú a študentskú; tieto majú v niektorých senátoch voči sebe právo veta, čo je absolútne nedemokratický a nesystémový prvok; teoreticky umožňuje obidvom komorám zablokovať činnosť senátu. Odôvodnenia tohto faktu, najmä akademickými funkcionármi, že „ v praxi sa vieme dohodnúť“ len svedčí o nepochopení hĺbky problému. Mizériu situácie zosilňuje aj spôsob volieb študentskej komory. Zúčastňuje sa ich doslova niekoľko percent, možno promile voličov; ide síce o legálny ale určite nie normálny spôsob výberu senátorov z radov študentov. Tento spôsob, odrážajúci absolútny nezáujem študentov, zdá sa, nikoho neznervózňuje.

Komora zamestnancov na tom nie je o nič lepšie. Veľmi často je zložená podľa princípu ako OSN: jedno pracovisko – jeden senátor; nezáleží pritom aké veľké pracovisko je. Takto má jedného senátora nejaká malá katedra ako aj katedra, napríklad s tridsiatimi členmi. Zdôvodnenie tohto princípu nikto nikdy nepodal, je to akýsi zvyk z prvých porevolučných chvíľ. O „demokratickosti“ princípu „každému jedno senátorské kreslo“ možno vážne pochybovať. Preto mnoho fakúlt a aj univerzít prešlo na pomerný systém. Tento vedie na početnejší, „robustnejší“ senát, ktorý si pre operatívne riešenie problémov môže zvoliť, napríklad 7 – členné predsedníctvo. Takýto senát môže byť aj volebným senátom. Jeho robustnosť zamedzuje, alebo aspoň zmenšuje možnosť ovplyvňovania volieb.

Ale vráťme sa ku akademickej politike. Uveďme ako príklad voľby dekana, ktoré môžu ale nemusia mať nič spoločné a reálnou skutočnosťou. Na niektorých fakultách oficiálnym voľbám v senáte predchádzajú akési primárne pred-voľby, z ktorých vyjdú teoreticky viacerí kandidáti, ktorí sa zúčastnia voľby v senáte. Predpokladajme, že postúpili traja kandidáti. Títo okrem jednorázovej prezentácie pred akademickou obcou môžu robiť svoju neoficiálnu kampaň. Výsledkom celého volebného procesu je konečná voľba dekana v AS, ktorý má, napríklad 15 ľudí, z toho tretinu študentov. Nebudem dlho hodnotiť mentálne schopnosti študenta, napríklad druháka alebo tretiaka, ktorý má okolo dvadsať rokov a má rovnaký hlas ako napríklad člen senátu z komory zamestnancov, profesor alebo docent. Mnohých som poznal, sú to milí chlapci alebo dievčatá, ale ich politické a aj mentálne schopnosti sú na úrovni adolescenta. Sú to študenti väčšinou dopredu vybraní, ktorých volí asi 2-3 % študentov. Absolútna väčšina študentov, najmä nižších ročníkov nielenže nepozná študentských senátorov, ale nemá ani potuchy čo to je senát, pričom väčšina ani nevie, že taký orgán jestvuje. V uvedenom konkrétnom príklade bol zvolený dekan vo viackolovom hlasovaní z troch kandidátov, ktorého zvolili piati študenti, senátor z jeho vlastnej katedry a ešte tri základné katedry, ktoré vôbec nemajú diplomantov. Všetky ostatné koncové katedry v počte šesť boli proti. Tieto reprezentujú asi vyše tri štvrtiny počtu zamestnancov a študentov a približne aj takú výskumnú kapacitu. To sa nakoniec odzrkadlilo aj v  činnosti dekana a vedenia fakulty, ktoré s takýmto mandátom (aj keď v druhom období už to bola jednohlasná voľba) sedem rokov robilo len akési administratívne činnosti, z ktorých ako sa ukázalo bola väčšina úplne zbytočných a často doslova prekážala normálnej činnosti katedier. Z celého vedenia, až na malé výnimky, nikto sedem rokov nebol v zahraničí a prodekani nemali nijakú autoritu (najlepší je príklad jedného z nich, ktorý napriek viacročnému úsiliu nezískal nijaký, ani ten najslabší grant, sedem rokov akože „bol zodpovedný“ za výskum).

Pritom fakulta, ale aj univerzita je dobrým príkladom ako by sa dala uplatniť priama demokracia. Dekana aj rektora by mali voliť všetci učitelia a vedeckovýskumní pracovníci. Účasť študentov vo voľbách je potrebné upraviť; účasť v senátoch je revolučným anachronizmom z prvých rokov po prevrate a načim ju tiež nejakým spôsobom uviesť do reality. Napríklad na fakulte je dvesto pracovníkov. Nie je nič jednoduchšie ako uskutočniť priamu demokratickú, napríklad dvojkolovú, voľbu. Iný príklad je voľba rektora (ak by sa niekomu videl počet učiteľov okolo tisíc veľký) prostredníctvom voliteľov. Takto bol volený rektor v niekedy v januári 1990. Približne 180 voliteľov určených z katedier zaručilo dostatočne robustnú voľbu.

Vo všeobecnosti existuje nechuť niečo zmeniť. Čo je tým záhadným dôvodom prijatia akejkoľvek zmeny? Odpoveď môže byť taká, že existuje všeobecná apatia, slabé právne povedomie, elementárne neznalosti politických zvyklostí, atď. Na druhej strane nemožno vylúčiť fakt, že takáto situácia mnohým vyhovuje. V prvom rade vyhovuje vrstve existujúcich akademických funkcionárov a funkcionárov a členov senátu, ktorí sa neustále reprodukujú. Samotná voľba nespĺňa základné vlastnosti hlasovacích systémov (len upozorňujem, že existuje aplikovaná matematická disciplína – teória hlasovania), akou je napríklad robustnosť hlasovania. Ak napríklad 15 ľudí z 2500 študentov a zamestnancov (na úrovni univerzity 32 ľudí a vyše 15 000 študentov a zamestnancov) volí dekana alebo rektora, takáto voľba je už dopredu nutne zmanipulovaná.

V tejto súvislosti však treba objektívne povedať, že takáto situácia vyplýva zo zákonných noriem, ktoré sa na Slovensku prijali po roku 1989. Konferencia rektorov a dekanov, ani Rada vysokých škôl, inak v praxi úplne nefunkčný orgán, sa týmito problémami nezaoberá. Aj preto, občasné výkriky alebo aj snahy niektorých kandidátov na AF vyznievajú idealisticky až hlúpo. V reálnom čase treba reálne konať. Vyhráva ten, kto sa v daných podmienkach najlepšie zorientuje. Väčšinou takto hovoria neúspešní kandidáti, ktorí to už vedia dopredu. Je to len ospravedlnenie faktu, že zlyhali v akademickej politike a teda v politike. A v boji o moc je dovolené všetko. Vidíme na to v politike na všetkých úrovniach; prečo by univerzity mali byť výnimkou. Ak niekto má ambície, musí získať moc a je úplne jedno ako. Nesmie však porušiť zákon. Na získanie vplyvu v zákulisí volebného boja neexistujú nejaké presné pravidla. Bežné praktiky sú všeobecne známe; sú obsahom napríklad politiky cukru a biča. Na to netreba študovať Machiavelliho, Gramsciho, ani Napoleona. Ten kto má politický talent to má v génoch; naučiť sa to nedá. A nakoniec víťazstvo mnohé zahladí. Morálka v politike to má ťažké.

To všetko neznamená sa s tým zmieriť. S iniciatívou po skoro dvadsaťročných skúsenostiach môžu prísť obyčajní pracovníci, ale zákonodarná iniciatíva musí byť urobená politicky prostredníctvom, napríklad, Slovenskej rektorskej konferencie, Rady vysokých škôl, alebo Klubu dekanov. Ináč sú to len prázdne reči. Nič také sa však nedeje, súčasný systém je dnes zabetónovaný a ťažko s ním niekto pohne. Najmä ak je všeobecne známym javom, že kopa rektorov, dekanov, prorektorov a prodekanov pokračuje v ďalšom funkčnom období akože na inom poste, aby si predĺžili funkcionársky život. Príklad: dekani sa po jednom alebo dvoch obdobiach stávajú prorektormi, bývalý rektor sa stáva prvým prorektorom, bývalý dekan prvým prodekanom; variácií na túto tému je habadej. Pritom je zaujímavé, že od mnohých takýchto typov nikto nežiada aby boli vedci. Sú známe prípady ľudí, ktorí fakticky nepublikujú, málokto ich pozná a predsa sú dlhoroční dekani; nakoniec to nie je prekvapujúce: na Slovensku je už hodne nad stovku dekanov. Dosť z nich nemá ani webové stránky. Pracujú v hlbokej ilegalite. Asi niečo tvoria. Vznikajú, ako som už spomínal sociológa Millsa, akademické kliky, ktoré si v uzavretom kruhu podávajú kľučky akademických a samosprávnych funkcií. Čo je ale zaujímavejšie, nemennosť tohto stavu je aj prejavom oveľa objektívnejšej tendencie: ide v samotnom základe o neschopnosť samosprávy vysokých škôl, teda takej kvalitnej samosprávy, ktorá by neumožňovala uvedené zákulisné ťahy a triky, alebo by ich aspoň minimalizovala. Niet pochýb, že takých príkladov je vo svete dosť. Treba však analyzovať a pokiaľ možno odstrániť tri príčiny, ktoré konzervujú dnešný stav:

1. akademické funkcie nesmú byť atraktívnou sférou finančného zabezpečenia.

2. musí sa podstatne zväčšiť nezávislosť katedier a výskumných skupín vo všetkých sférach riadenia; napríklad priamym prideľovaním financií na katedry priamo z ministerstva, alebo aspoň z úrovne rektorátu (s tým úmerne obmedziť úlohy dekanátov a rektorátu na koordinačné a reprezentačné účely).

3. pripraviť novú akademickú legislatívu, ktorá by reprezentovala bezprostredne mienku akademickej obce (napríklad využitie priamej demokracie namiesto zastupiteľskej).

Uvedené zmeny však sa uskutočnia, ak sa vôbec niekedy uskutočnia, asi len evolučným vývojom. Revolúcia „zhora“ nie je pravdepodobná a akademická obec zatiaľ dostatočne nevie reagovať na negatívne javy a už vôbec nie je schopná nejakej akcie. Na stretnutia akademickej obce chodí na fakultách obvykle asi pätina či štvrtina učiteľov a vedeckovýskumných pracovníkov, (z toho väčšinou tvoria členovia kolégia dekana a akademického senátu) a zopár doktorandov a študentov. Nevznikajú skoro vôbec nejaké diskusné kluby, vedecké kaviarne (šláger posledných rokov v akademickom svete) a ani iné formálne či neformálne skupiny, ktoré by prejavili názor, či nejakú iniciatívu. Šípková Ruženka akademickej obce spí sladkým spánkom a čaká na bozk nejakého „akademického“ princa. Ten však vôbec nemusí prísť. S najväčšou pravdepodobnosťou bude ďalší vývoj veľmi pomalý: najlepšie to dokazuje chystaná novela vysokoškolského zákona, ktorá ho síce prináša veľa zmien, ale žiadne podstatné. Teda také zmeny, o ktorých sme napísali vyššie. Z formálnych a externých zmien pôjde o jednoznačné prijatie poplatkov za denné štúdium, dôsledná komplexná akreditácia a z toho vyplývajúca diferenciácia vysokých škôl spojená s diferencovaným financovaním podľa úrovne výskumu a posilnenie autonómie výskumných skupín. V internom prostredí univerzít okrem formálnych zmien v štatútoch, ktoré budú odrážať vyššie uvedené externé zmeny, by to mala byť najmä postupná zmena v postavení akademických funkcionárov ako dočasných koordinátorov najmä výskumných a vzdelávacích činností, ktoré pomáhajú a uľahčujú katedrám plniť ich základné úlohy, presunutie operatívnych činností na aparát a posilnenie autonómneho demokratického ducha v akademickej obci.