Čriepky historie KKUI

16. januára 1969, v štvrtok, som nastúpil do zamestnania na Vysokú školu technickú v Košiciach. Môjmu nástupu predchádzal týždeň predtým vyše dvojhodinový rozhovor s profesorom Františkom Poliakom, vedúcim elektroodboru pri Strojníckej fakulte VŠT a budúcim dekanom (od roku 1969 do roku 1972) Elektrotechnickej fakulty VŠT. Bol chladný ale sychravý januárový deň, a popoludní ma prijal v svojej pracovni na prvom poschodí budovy Rektorátu VŠT na Zbrojníckej ulici. Pani Ritóková, sekretárka katedry (elektrotechniky) nám uvarila kávu a náhodou prítomní relatívne mladí asistenti ma vítali s ironickými úsmevmi. Za hodinku pri ďalšej káve mi povedal profesor, že som prijatý. Dlhý rozhovor sa však niesol na spomienkach profesora na svoju mladosť. Za chrbtom mu visel veľký obraz rodnej dediny Spišské Bystré (Kubachy) pod Kráľovou hoľou, ktorú som rozpoznal a po spomenutí mojej rodnej obce Dedinky asi polhodinu v kuse spomínal ako študent chodil do Stratenej ku svojmu strýkovi notárovi Šimonffymu, ktorý zasa mal priateľa farára z Dediniek Budkaja, ako chodil po Slovenskom raji, a že sme v podstate krajania.

...

V utorok 1. septembra 1970 som nastúpil na Katedru automatizácie a regulácie už vyše ročnej elektrofakulty košickej techniky. Privítal ma neosobne vtedy ešte len Ing. Milan Jelšina, ktorý prišiel na katedru pred rokom z praxe. Osadenstvo katedry bolo zaujímavé. Posadili ma do miestnosti s Ing. Jánom Repkom, ktorý bol na katedre tiež asi rok, predtým pôsobil v dosť významnej funkcii vedúceho Odboru automatizácie vo VSŽ odkiaľ musel odísť po udalostiach v roku 1968. Len ako zaujímavosť uvádzam, že jeho nástupcom sa stal Ing. Július Tóth, budúci minister financií v Mečiarovej vláde. To som sa dozvedel keď sme spolu v rokoch 1997-2000 boli členmi Vedeckej rady TU počas obdobia keď vykonával funkciu rektora Miloš Somora. Spolu s nami sedeli v miestnosti pod Aulou fyziky (kde bolo vtedy sídlo katedry) dvaja technici Ondrej Kastela a Štefan Klein, ktorý práve končil diaľkovo EF SVŠT v Bratislave. Katedru viedol v roku 1967 menovaný profesor Jindřich Spal, ktorý študoval v Prahe v tridsiatych rokoch elektrotechniku, renesančná osobnosť znalá niekoľko svetových jazykov, úplne sa vynímajúca medzi „košickými kádrami“. Najstarší služobne boli inžinieri, odborní asistenti, strojárski inžinieri, Mikuláš Fendík a Karol Jančáry a Peter Bielek píšuci v tom čase kandidátsku prácu, vyhranená osobnosť, budúci riaditeľ Ústavu systémového inžinierstva v Žiline. Páčil sa mi jeho slogan, pedagogika je pre mňa príťažou. Všetci spomínali na Joža Fursta, ktorý však už nebol na katedre. Na katedre už boli vtedy mladí asistenti Milan Krokavec a Julo Csontó.

Súčasťou katedry bolo aj výpočtové strediska, vtedy ako jedinečné na VŠT. Vedúcou bola pani Kotuliaková, promovaná matematička a jej kolektív, kde vynikali promované matematičky Evička Ocelíková a Anka Petrášová a operátorky Oľga Dolinská, Helenka Horovčáková, Oľga Krokavcová a Eelena Stolárová a nová pracovníčka Eva Kleinová.

Zostavu katedry dopĺňal interný ašpirant Milan Šujanský a sekretárka Evička Richterová. V decembri 1971 pribudol Dušan Krokavec, ktorý po ročnom pôsobení vo Výskumnom ústave v Novom Meste nad Váhom, zamieril do Košíc, spolu s manželkou Valikou, budúcou riaditeľkou Univerzitnej knižnice TU.

...

V novej budove bolo veľa miesta, takže zo začiatku mohol skoro každý sedieť sám; laboratórne priestory boli pre nás obrovské. Patrilo nám celé piate poschodie B-bloku v novej budove. Rozvoj katedry však nabral neskutočnú dynamiku: ku koncu sedemdesiatych rokov nás už bolo vyše 30 a katedra mala aj 20 externých pracovníkov. Viedli jedno-dve cvičenia, zadávali diplomové práce. Po roku 1989 až dodnes nemá žiadnych; tiež jeden z výdobytkov neholúcie a prepojenia katedier na prax.  V polovici osemdesiatych rokov bol už počet okolo 45 a pri delení katedry v roku 1989 mala katedra 61 pracovníkov. V polovičke 80-tych rokov začalo aj získavanie priestorov po Katedre energetiky v A-bloku.

Zamyslenie

Patrí sa na chvíľu zamyslieť, kto a čo bolo generátorom takéhoto exponenciálneho rastu katedry v režime reálneho socializmu, označovaného ako normalizačné obdobie a zákonom odsúhlaseného ako režimu odporného a zavrhnutia hodného, schematicky nazývaného komunizmom. Zvlášť to bije do očú, ak si porovnáme toto obdobie s rokmi od 1990 do dodnes. Katedra mala po rozdelení 22 pracovníkov a ten sa odvtedy nemení. V roku 1992 došlo rozhodnutím vlády ku plošnému zníženiu počtu zamestnancov na vysokých školách. Konkrétne pre elektrofakultu našej univerzity to bolo 46 zamestnancov, najmä učiteľov (bola prijatá miernejšia varianta; pôvodne to malo byť 62). Stav katedry sa znížil na 18, v súčasnosti je 20. Podobne rástli počty študentov a zamestnancov aj na fakultách. Kým v roku 1972 ukončilo štúdium okolo 40 študentov, koncom 80-tych rokov to bolo okolo 500 inžinierov. Z pôvodných asi 50 zamestnancov narástol počet na vyše 200. Načim povedať, že veľký absolútny nárast, z asi 80 000 študentov v roku 1989 na súčasných vyše 200 000 sa na technických univerzitách veľmi neprejavil. Vzniklo veľa nových univerzít, najmä humanitného charakteru vrátane rôznych manažmentov ako aj prijatím bolonskej deklarácie a zavedením trojstupňového štúdia. Fakulta má dnes približne rovnaký počet študentov ako koncom 80-tych rokov.

Plánovanie rastu počtu študentov bolo robené v známych päťročniciach Štátnou plánovacou komisiou a tomu zodpovedal aj plán rastu počtu pracovníkov, ktorý bol približne 10% ročne. Okrem toho katedra dostala trvalé vedeckovýskumné miesto, ak študent dostal cenu rektora, teda mal št. priemer do 1,2. Katedra takto získala za 70-te 80-te roky asi 10 miest navyše.

Tieto čísla nemusia byľ úplne presné; nakoniec tvoria len vonkajší rámec. Oveľa dôležitejšia bola atmosféra na katedre, to čo som neskôr nazval duch katedry, ktorý sa vytváral v rámci interakcií medzi členmi katedry aj študentmi a celej fakulty a vysokej školy.

Prvou dôležitou skutočnosťou vytvárajúcou novú katedru bol jej personálny vývoj po vzniku novej fakulty v roku 1969. V tom čase už jestvujúce fakulty mali zhruba 20 rokov existencie a personálne rozšírenie bolo najmä z radov jej absolventov. Napokon tak tomu bolo aj v ďalšom vývoji EF.

Ale práve v prvom období od založenia katedry v roku 1964 až do roku 1974 sa utváral nový kolektív katedry načim povedať, že aj fakulty, z absolventov rôznych fakúlt z celého Československa ako aj a to aj v ďalšom období z absolventov sovietskych vysokých škôl. Skladba bola naozaj pestrá (uvádzam bez titulov): Spal-EF ČVUT Praha, Jelšina-Leningrad, Ocelíková, Kotuliaková, Petrášová- promované matematičky-Bratislava, M. Krokavec-FEL ČVUT, Csontó –SjF ČVUT, Šujanský-SjF VŠT, Košice, Sarnovský, Bača, Pástor, D. Krokavec, Hauliš-EF SVŠT, Mitterpach-SjF SVŠT, Halász-EF VUT Brno, Mokriš, Madarász-EF Košice, Repko-VSŽ Košice.

Toto jadro katedry malo rozhodujúci vplyv na formovanie katedry. Z okruhu týchto ľudí vyrástli prví kandidáti vied, docenti a profesori. Títo ľudia generovali prvé predmety, po desiatich rokoch ich už bolo okolo 30, budovali prvé laboratória, viedli prvé výskumné úlohy, písali prvé vedecké publikácie a skriptá, diplomové práce a vytvárali štýl katedry v spolupráci so študentmi. To všetko vytváralo na katedre akýsi „melting pot“, kde sa tvorivo miešali tradície, zvyky a návyky, obsahy vedných oblastí, pedagogické štýly, za pochodu vznikal svojský katedrový humor a spôsob zábavy ako aj vzácna demokrati čnosť a hĺbka odborných, politických, ba aj náročnejších kybernetických a filozofických debát.

Piate poschodie, so skráteným názvom kybernetici (od roku 1973 sa katedra až do roku 1989 nazývala Katedra technickej kybernetiky-KTK), bolo už začiatkom 70-tych rokov pojmom na fakulte a škole a začali sme byť aj najmladším ale rešpektovaným pracoviskom v kolektíve katedier kybernetiky, automatizácie, regulácie v celom Československu. Katedra sa od roku 1973 zúčastňuje aktívne každoročného stretnutia týchto pracovísk. Na týchto stretnutiach sa z katedry zúčastňovala v reprezentačnom zložení a pracovníci katedry mali úspech nielen odbornými referátmi a aktívnou účasťou v diskusiách, ale aj spoločensky a nadviazali aj cenné osobné priateľstva.

Druhou významnou skutočnosťou bola spolupráca s Ústavom technickej kybernetiky SAV ako vedúcim pracoviskom vedy a výskumu na Slovensku. Tento ústav sa stal v 80-tych rokoch pod vedením I. Plandera vedúcim pracoviskom nielen v ČSSR ale mal významné postavenie aj v medzinárodnom meradle. Hlavná štátna úloha č. 606 Informačno-riadiace systémy robotiky, ktorú tento ústav koordinoval v Československu našla odraz aj v menovaní I. Plandera ako hlavného konštruktéra systému malých elektronických počítačov – SMEP - v rámci RVHP. V rámci tohto výskumu bol na katedre vyvinutý multiprocesorový dvojúrovňový riadiaci systém MUDRS pre hydraulický robot HYMR 50. Tento získal na v roku 1986 na veľtrhu Robot Brno zlatú medailu v roku 1987 kolektív riešiteľský kolektív bol vyznamenaný Čestným diplomom vlády ČSSR.

...

Súčasťou všetkých elektrofakúlt boli výpočtové strediská, ktoré často mali celoškolský dosah. Na VŠT vznikla bizarná situácia. Desať rokov bolo výpočtové stredisko na našej katedre. V roku 1972 bol organizačne poverený zriadením celoškolského ústavu výpočtovej techniky prodekan EF a vedúci Katedry matematiky doc. Galajda. KM sa dokonca na krátke obdobie premenovala na Katedru matematickej informatiky (zaujímavé, kto vymyslel ten názov; informatika ešte nebola veľmi používané slovo) a mala byť prepojená s novým ústavom. Takéto prepojenie bolo na niektorých školách najmä univerzitného charakteru a vyplývalo aj z názvu počítačov – matematické stroje – ako aj z faktu, že prví programátori boli veľmi často matematici. Do roku 1974 boli na našej katedre tri matematičky – Kotuliaková, Ocelíková, Petrášová a všeobecne sa predpokladalo, že by mohol nový ústav vzniknúť na našej katedre, kde fakticky exitoval ako výpočtové stredisko.

Žiaľ, KTK nemala v tom čase vplyv na zákulisné čachre; prejavila sa slabá skúsenosť z činnosti, ktorú som oveľa neskôr nazval akademická politika. Žiaľ, ani nový dekan, fyzik prof. Rákoš tomu asi nevenoval pozornosť, stranícke orgány na fakulte boli ešte v plienkach a nový rektor Pažák musel situáciu riešiť. Nakoniec detaily staré 40 rokov už asi nikoho nezaujímajú. Z môjho úplne subjektívneho pohľadu to bolo takto: príroda neznáša vákuum, a tak sa veci ujal vtedy mladý doc. Koštiaľ, ktorý na študijnom pobyte v zahraničí koncom 60-tych rokov sa venoval modelovaniu hutníckych procesov a prejavil aj dostatočnú aktivitu a tak 1. 7. 1974 pri Katedre riadenia výrobných procesov Hutníckej fakulty vznikol Ústav výpočtovej techniky kam z našej katedry odišli: RNDr. A. Kotuliaková, Ing. Š. Klein, O. Dolinská, O. Kastela, O. Milotová, Ing. G. Burešová, Ing. H. Horovčáková.

Vznik ÚVT mimo našej katedry bol historickou nespravodlivosťou zapríčinenou amaterizmom vtedajšieho vedenia EF a možno aj neschopnosťou niektorých aktérov ako subjektívneho faktoru a objektívnou situáciou na našej katedre, ktorá nemala dostatočný vplyv. Táto okolnosť ovplyvnila nepriaznivo rozvoj toho čo dnes nazývame informatika na EF a prejavila sa o generáciu oneskorenom vzniku - v porovnaní so vznikom podobných katedier v ČSSR - Katedry elektronických počítačov rozdelením KTK 1. 9. 1989. Avšak v lone KTK najmä po vzniku študijného odboru Elektronické počítače v roku 1976 a zásluhou personálnej práce vedenia katedry sa tento hendikep podarilo úplne zlikvidovať už začiatkom osemdesiatych rokov. V tom čase na katedre boli v podstate dve subkatedry, pričom v odboroch počítače a informatika končilo zhruba po 80 študentov. Osobne mi bolo cťou viesť v rokoch 1985 - 1989 tento na pomery VŠT kolos asi 60 pracovníkov, čo bola asi najväčšia katedra na VŠT.

Koleso alebo učenejšie dialektika dejín má svoje zákruty a hlbiny, obraty na mieste a za pochodu, výstupy a pády, menovanie a odvolávanie do a z funkcie. Jednou z takých vývrtiek dejín na TU bolo zvolenie Miloša Somoru do funkcie rektora v roku 1997. Dlho neváhal a menoval ma do funkcie riaditeľa ÚVT od septembra 1997. Funkciu som robil do konca roku 2008, ale o tom neskôr.

Nastalo obdobie exponenciálneho rastu katedry; v rokoch 1982-1987 pribudlo 28 nových učiteľov a vedeckovýskumných pracovníkov, a súčasne odišlo 7, čo znamenalo asi 50% nárast. Za toto obdobie bol vymenovaný 1 profesor a 10 docentov. Tento rast vytváral isté problémy organizácie a riadenia katedry, ktorá už dosahovala počtom pracovníkov a študentov rozmery menšej fakulty. Súčasne sme už boli jediná fakulta, ktorá nemala Katedru počítačov. Tento stav sa zmenil ku 1. 9. 1989, kedy po dvojročnom časovom pláne rozdelenia vznikli dve katedry. Rozdelenie bolo urobené precízne, kyberneticky. Ešte dva roky fungovala Rada katedier, ktorá riešila prevádzkové problémy. Napriek snahe pokračovať v niektorých spoločných programov ako bol medziodborový študijný program spájajúci informatiku a umelú inteligenciu alebo aspoň čiastočná koordinácia výskumu, v nových spoločenských podmienkach nastala divergencia pedagogiky aj výskumu, aj keď dobré ľudské vzťahy ostali. Nakoniec bolo prirodzené, že najmä s príchodom internetu sa vytvárali nové možnosti a najmä naša katedra rýchlo zamierila do vôd medzinárodnej spolupráce, v ktorej sa stala dominantnou nielen na fakulte ale aj univerzite.

...

V 80-tych rokoch sa hovorilo, že Jaroslav Dietl mal asi v pláne napísať seriál Katedra. Nakoniec v roku 1980 vznikla úspešná televízna inscenácia Katedra etiky, režiséra Petra Mikulíka v hlavnej úlohe s Mikulášom Hubom ako vedúcim katedry. Škoda, že ju na STV nereprízovali. V roku 1982 vznikla podľa románu Iriny Grekovovej Katedra, preloženého aj do slovenčiny, televízna inscenácia, ktorá zobrazuje ovzdušie na katedre kybernetiky na jednej z ruských univerzít.

Dovolím si tvrdiť a som presvedčený, že aj vysokoškolskí vzdelaní ľudia nevedia ako funguje katedra. Katedra je orchester, je to kapela, ktorá hrá podľa nôt indivíduí, ktoré sa niekto z úrovne dekanátu alebo rektorátu snaží zjednotiť; problém je však v osobe dirigenta. Ten síce fyzicky jestvuje, v úlohe dekana alebo rektora, ale nemá dobré a hlavne inteligenčne tie správne paličky.

Všetky problémy fungovania spoločnosti nie sú len v sfére podnikania a ziskov; dôležité je vzdelanie. To je faktor, ktorý prekonáva ideologické bariéry ľavice a pravice. Ako hovorí Stanislav Lem vo svojej geniálnej knihe Summa technologiae, riešením problému informačnej explózie je vznik sveta vo svete.

Dnes sa tento problém rieši ideologicky. Dobré a zlé. A zlo načim zničiť. V rokoch normalizácie tento problém bol vyriešený. Existoval bipolárny svet ako kybernetické vyjadrenie najmenšej zložitosti sveta. Log2 je minimum minimorum. Ak je len jedna možnosť, log1 je nula a to je singulárny neurčitý stav. Len ľudia, ktorí si nikdy neprečítali Hegla, ktorým nič nehovorí starogrécky pojem dialektika, zostávajú v hĺbkach nevedomosti o absolútnom riešení a veria, že je možné len jedno riešenie.

...

Oblúkom sa vrátime k úvahe a otázkam, nie nepodobným kantovským: ako je možná filozofia, ako je možná metafyzika, ako je možná matematika?, ktoré si Kant kladie v slávnej Prolegomene. Ako mohla fungovať a rozvíjať sa, dokonca búrlivo, katedra počas normalizácie? Ako sa mohol vytvoriť kolektív, ktorý v podmienkach rozdeleného sveta, embarga, vybudoval katedru, ktorá po roku 1989 vstúpila do svetovej arény a nestratila sa; naopak je známa aj v Japonsku, USA a aj v Európe. Aký bol politický, morálny a aj odborný postoj členov katedry ku režimu reálneho socializmu? Ako sa vykonával každodenný manažment a ako sa generovali koncepcie pedagogiky a výskumu? Ako sa robila kádrová práca, dnes personálny manažment v podmienkach vedúcej úlohy KSČ? Pokúsim sa na tieto otázky poctivo ale realisticky odpovedať. Žiaľ, húfy našich spoločenských vedcov k tejto téme nepovedali skoro nič. A v tom ich, žiaľ, napodobnili aj tie stovka akademických funkcionárov ale aj profesorov a docentov.

Na tieto otázky sa načim pokúsiť odpovedať už aj preto, že vo verejných aj kuloárnych diskusiách, kde sa permanentne kladú, pri porovnaní fungovania školstva v minulosti a dnes; ako fungovali jednotlivé školy, fakulty a katedry. Takéto otázky vznikajú napríklad pri hodnotení procesu a výsledkov akreditácie, koncepcie výskumu, pri využívaní európskych fondov. Veľmi dôležité a zaujímavé je tiež porovnanie tvorivého ovzdušia, atmosféry na pracoviskách a tiež spoločenského postavenia akademickej obce na Slovensku. Samozrejme, že nemôže ísť o nejaké nostalgické spomienky spojené s mladosťou, či stredným vekom alebo o ideologické rámce jednotlivých období.

Treba vychádzať čisto z funkčného porovnávania, ktoré vychádza najmä z objektívnych kritérií a porovnania výhod a nevýhod spôsobov organizácie a riadenia procesov na katedre, ako základnej bunky vysokej školy. Ako príklad ideologického prístupu je snaha vyriešiť veci jednorázovo tým, že vyhlásime celé obdobie normalizácie za obdobie neslobody, keď sme boli izolovaní od vonkajšieho sveta, teda to čo sme nazývali Západ. Týmto makroprístupom fakticky rezignujeme na možnosť sa aspoň zamyslieť nad mikrosvetom činnosti katedry. Tento globálny prístup je vec pre historikov dejín politických systémov.

Napriek tomu začneme porovnaním podmienok na prácu učiteľa, jeho zaťaženia a individuálneho počtu stupňov voľnosti, ktoré sú dialekticky späté s obmedzeniami kladenými na jeho činnosť. Niet pochýb, že v minulosti mal učiteľ podstatne menej všelijakých byrokratických povinností a činností. Do roku 1989 bola podstatne menšia kontrola spektra činnosti učiteľa. Hlavným nástrojom hodnotenia pracovníkov vysokých škôl boli takzvané komplexné hodnotenia. Tieto sa robili v päťročných cykloch a išlo 1-2 stránkový materiál, ktorý obsahoval niekoľko úloh z oblasti pedagogiky, výskumu, budovania laboratórií, spolupráce s praxou a iných prác pre katedru. V podstate išlo o rutinnú byrokratickú inštitúciu, ktorá postupne strácala ideologický náter. Hodnotenie robil vedúci katedry v spolupráci s vedúcimi oddelenia. Členmi komisie boli okrem týchto vedúcich aj vedúci straníckej skupiny a úsekový dôverník odborovej organizácie. Toto bola jediná vonkajšia kontrola pracovníkov. Pracovná disciplína sa kontrolovala úplne formálne, raz za čas nárazovo. Hospitácie sa podobne ako dnes fakticky nerobili.

Väčšina činností bola na osobnej iniciatíve jednotlivcov. Návrhy a nápady sa diskutovali neformálne, ad hoc. Iste, že existovali formálne plány činnosti katedier, ktoré sa formálne schvaľovali na straníckej skupine katedry, prípadne na tzv. základnej organizácii KSS, čo vyplývalo z vedúcej úlohy tejto strany v spoločnosti. Pre predstavu čitateľa, na konci 80-tych rokov zo 60 členov katedry bolo v KSS asi desať pracovníkov, teda asi jedna šestina. V našich podmienkach nešlo o žiadnu privilegovanú skupinu, akurát mali viac práce spojenej so straníckou byrokraciou.

Zahraničná spolupráca bola obmedzená na krajiny RVHP. Katedra mala spoluprácu s univerzitami v Miškolci a v Budapešti, s technikou v Rzesowe, S Leningradským ústavom presnej mechaniky, optiky a automatizácie, s polytechnikou v Talline a prostredníctvom Ústavu technickej kybernetiky SAV aj s ďalšími pracoviskami, členmi Bázového laboratória umelej inteligencie RVHP.

Dnes je vo vysokom školstve ústrednou témou, hitom aktivistov, ktorí veria na sociometrické ukazovatele, Komplexná akreditácia, ktorá postupne objala celú činnosť vysokých škôl, od pedagogiky cez výskum až po ocenenia a vyznamenania členov a kolektívu katedier. Začala už v 90-tych rokoch relatívne neformálnymi návštevami ad hoc vytvorených komisií a podstata ich činnosti bola v návšteve školy, konkrétnej fakulty a aj katedier. Postupne, začiatkom nového storočia a tisícročia jej činnosť vyústila do zaradení univerzít a vysokých škôl do tried A, B, C a doposiaľ aj v jedinom kvantitatívnom finančnom ocenení, keď B dostávala štátnu dotáciu z rozpočtu 100%, A 110 a C 90%. Mnohí si myslia, že tam sme sa mohli zastaviť. Proces akreditácie bol nenáročný administratívne, boli aj konkrétne výsledky. Pracovné skupiny mali aj osobnú zodpovednosť, lebo na základe predložených materiálov príslušnou fakultou rozhodovali subjektívne. V priebehu rokov asi 2001-2006 postupne na univerzitách bolo zavedené trojstupňové štúdium. Asi v tom čase začala zverejňovať výsledky hodnotenia nezávislá neštátna agentúra ARRA, ktorá využívala informácie z verejných zdrojov. Všetko to ako aj aktivity rôznych jednotlivcov, skupín, akademických funkcionárov, ministerstva, akademických inštitúcií ako Konferencia rektorov, ap., viedli v roku 2008 ku spusteniu lavíny prvej komplexnej akreditácie. V tomto roku bol slávnostne ukončený proces druhej komplexnej akreditácie. Konkrétne dopady výsledkov akreditácie sú známe v tom, že .........

Ako sa vykonávala akreditácia v rokoch 1970-1989? Odpoveď bude najmä pre mladších ľudí prekvapujúca: Žiadna! Celý proces tvorby študijných programov, ktoré sa nazývali zamerania (boli aj iné názvy ako študijný smer, medziodborové zamerania, dnes neznámy pojem, zamerania pre talentovaných študentov, a celý rad iných foriem generovaných ad hoc), použijúc termíny z teórie automatického riadenia, absolútne (úplne) autonómny a invariantný. Slušne povedané nikto nám do toho nekecal.

História našej katedry je plna takýchto príkladov, preto uvediem len niektoré. Vyučovali sme v odbore Technická kybernetika, ktorý mala fakulta právo vykonávať výučbu a výskum. Študijné programy, vtedy zamerania sme definovali na katedre; bola to kolektívna činnosť a vedúci katedry mal úlohu moderátora. Kybernetické systémy, Elektronické počítače, Elektronické systémy (zabezpečovala Katedra rádioelektroniky). O rok v roku 1975 sme už mali zameranie Riadiace a automatizačné systémy. Od roku 1981 sme mali, Riadiacu techniku, Automatizované systémy riadenia a Robotiku. Neskôr sme usúdili, že stačia dve zamerania, Riadiace systémy a robotika a Expertné systémy v robotike.  V roku 1985 sme si povedali, že je čas pripraviť medziodborové zameranie s geniálne dlhým názvom:, Počítačové prostriedky riadiacich systémov a systémov s umelou inteligenciou.  Jednotlivé názvy sa vymýšľali v rámci zábavy katedrového brainstromingu; vynikal v tom profesor Spal.

V súčasnosti má katedra právo si definovať názov a náplň študijného programu, ale v rámci mnohých obmedzení. Musí obsahovať aspoň 60% obsahu definovaného študijným odborom, názov nesmie byť kombináciou názvov odborov, ap. Podstatný rozdiel je však v tom, že dnes sa to kontroluje akreditačnou komisiou v jej pracovných skupinách, zatiaľ čo predtým to bola vec katedry. Cítite ten obrovský rozdiel? A hlavne sme nemuseli pripravovať podklady na jeden študijný program aj desiatky strán a to aj na papieri hoci máme drahé mohutné delá informačných systémov. Členovia pracovných skupín vyhodnocujú návrhy študijných programov prostredníctvom vyplňovania hodnotiacich správ, ktoré pod vplyvom skvalitňovania hodnotenia zväčšili svoj objem z jednej na štyri strany a obsahujú údaje o personálnom zabezpečení, o garantoch a ich publikáciách, o technickom zabezpečení, o laboratóriách. Všetky tieto údaje otrocky prenášajú kopírovaním páni profesori a docenti z akreditačných spisov aby ukázali, že spis čítali. Samozrejme, že súčasťou akreditačného spisu je aj časť o habilitáciách a inauguráciách, o školiteľoch doktorandov a tak podobne a tak ďalej. Ešte pred rokmi som naivne navrhoval aby sa hodnotiace správy zrušili a stačilo by prehlásenie hodnotiteľa, že je všetko v poriadku. Tak nejako sa to robilo ešte pred 15 rokmi.

Som pevne presvedčený a viem, že podobný názor má možno prevažná časť ľudí, že by stačilo, aby administratívnu časť s príslušným vyhodnotením publikačnej činnosti a návrhu rozhodnutia mohla robiť nejaká podobná agentúra ako je ARRA, pričom pracovné skupiny by robili globálne závery a návrhy. Celý proces sa dá urobiť z verejných zdrojov; všetko je na webe. Keďže výsledok akreditácie je dôležitý pretože rozhoduje o osude školy, fakulty, katedry a teda konkrétnych ľudských bytostí, príprave akreditačných spisov, či už komplexnej alebo priebežnej akreditácie, sa zveruje tým najlepším ľuďom na katedre, profesorom, docentom ale aj mladším pracovníkom. Príprava komplexnej akreditácie sa na fakulte pod vedením prodekana venuje niekoľko desiatok pracovníkov a to vyše roka. Ide pritom o mechanickú, ubíjajúcu činnosť. Ale najlepšie by bolo akreditácie zrušiť, napokon AK je len poradný orgán vlády (ktorá ak nechce tak to nerešpektuje, čo sa viackrát udialo) a presunúť zodpovednosť na katedry. Spätná väzba verejnej mienky a záujmu študentov je tým bohom, ktorí si už tie fakulty zoradí do svojho poradia.

Cecil Wright Mills vo svojej geniálne sviežo napísanej Sociologickej imaginácii sa okrem iného zaoberá akademickým prostredím, ktoré hodnotí kriticky, ironicky, ba až sarkasticky. Ale hlavne zaujímavo, výstižne. Mal by si ju prečítať každý vysokoškolský učiteľ bez výnimky; najmä zvláštna trieda či vrstva akademickej obce, akademickí funkcionári. V minulosti boli rektor, dekan menovaní zhora; samozrejme tomu predchádzali zákulisné rokovania so straníckym a štátnymi orgánmi a funkcionármi. Až na výnimky, (spomínané orgány mali tiež svoje záujmy zabalené do rozprávok o vyššom záujme pracujúceho ľudu), títo si vyberali svojich prodekanov, vedúcich katedier a iných funkcionárov ako kvestora, tajomníčky fakúlt, riaditeľov ekonomických odborov, internátov, ap. Tiež po rôznych zákulisných rokovaniach, v ktorých sa uplatňovali záujmy skupín a jednotlivcov na škole, fakulte, či katedre. To je tá bohumilá činnosť, ktorú som vo svojich esejach nazval akademická politika.

Tento systém bol v roku 1989 odvrhnutý ako nedemokratický a po krátkom prechodnom období boli z vôle nových už výsostne demokratických ministrov a iných vedúcich, ale hlavne z vôle v neholúcii sa vynorivšieho pracujúceho demokratického akademického ľudu zriadené senáty, ktoré boli zvolené v slobodných voľbách členov akademickej obce, teda učiteľov a vedeckovýskumných pracovníkov a študentov. Tejto činnosti predchádzalo ešte horúčkovité porevolučné obdobie, kedy prechodná vrstva v revolúcii sa zrodiacich nových talentov, kolektívne, celé dni a hodiny vytváralo takzvané štatúty, nové a sakrálne slovo, ktoré malo spojené s krištáľovo čistými, neskompromitovanými novými zvolenými členmi senátov zabezpečiť akademický raj, či priam nirvánu. V prechodnom období Nap-u, čiže Novej akademickej politiky, boli vo viacerých kolách ľudovo-akademického zboru voliteľov hlasovaním o dôvere potvrdení tí dobrí, poctiví a neskompromitovaní a odvrhnutí nehodní. Jas som bol ten faktor pozitív.

Na jar 1990 exponenciálne doznela hlavná revolučná vlna, ktorá zaliala všetko zlé a nastolila novú etapu budovania demokratickej akademickej obce. Nastala postupne, nebadateľné, ale dosť rýchlo pre praktické účely termidoriánska fáza revolúcie: v záujme upevnenia a ďalšieho rozvíjania výdobytkov revolúcie načim ukončiť niektoré procesy spojené s revolučnou premenou akademickej obce a demokracie a stabilizovať situáciu, aby sa prikročilo ku riešeniu nahromadených úloh, ktoré zapríčinil predchádzajúci zločinecký totalitný režim. Termidor sa prejavoval napríklad v listoch niekoľkomesačného ministra, odvážneho biológa, ktorý prejavil odvahu počas normalizácie tým, že si vybojoval, vybavil, niekoľko viacmesačných pobytov na zahnívajúcom Západe (len pre zaujímavosť uvádzam, že na našej fakulte za celých dvadsať rokov bol jediný pobyt, konkrétne v USA, pol roka, začiatkom 80-tych rokov; dodnes je záhadou ako v prvý rok vlády Reagana k tomu došlo). Tieto, ironicky nazvané pastierske listy, mali teoretický úvod, parafrázujem, o hnusnom komunistickom režime a potom nasledoval krátky oznam, napríklad ako urýchlene vyhodiť zo zamestnania členov previerkových komisií v roku 1970.

Ako píše Wright Mills, na úlohu aktívneho senátora, ktorý robil revolúciu a ktorý sa zviezol pri menovaní docenta bez habilitácie (taký bol v roku 1981 zákon), načim okrem iného prvotriedny intelekt. Takúto sociologickú rolu nemôže hrať inžinier, ktorý v laboratóriu vytvára materiálne základy pedagogiky a výskumu katedry a ktorý na takéto blbosti nemá čas, lebo musí robiť niečo konkrétne. Je to tak ako hovorí Mills, na jednej strane veľká a často neužitočná teória a na druhej abstraktný empirizmus, ktorý vo svojej extrémnej polohe nevie pochopiť čaro a poéziu teórie.

Ak sa čitateľovi zdajú takéto úvahy nehodné triezveho pracovníka nejakej technickej univerzity (inak názov je contradictio in adjecto), chcem ho ubezpečiť, že najmä do neholúcie boli na KTK takéto rozpravy bežné a dokonca nahrádzali povinné školenia mužstva, teda plánované ideovo politické školenia; na jednom takom školení, niekedy v roku 1987 delegát KV KSS, áno aj taká funkcia jestvovala, s hrôzou konštatoval: namiesto diskusie o opatreniach ÚV KSČ v ekonomickej oblasti, ktorým sa zaoberalo 19. plénum ÚV KSČ, vedúci katedry čítal digesty (tomu slovu súdruh Cima nerozumel), z legálneho týždenníka Výber o knihe Alvina Tofflelra Tretia vlna. Ako výstižne hovoria Rusi, návšteva inštruktora KV KSS provalilas treskom. Samozrejme žaloval, na mňa, ale jeden z druhostupňových funkcionárov KV KSS, ktorý bol mojím druhostupňovým bratrancom, situáciu súdruhom vysvetlil. Áno. Aj trak fungoval reálny socializmus.

...

Práve spojenie rôznorodých ľudí z rôznych škôl, na technikov netradičné kultúrne, politické a filozofické náhľady, kombinácia absolventov z Prahy, Bratislavy, Košíc neskôr absolventov z ruských univerzít, vytvárali jedinečný kolorit, ktorý sa napokon prelial aj do odbornej, pedagogickej a výskumnej práce a vytváral to , čo sa neskôr začalo nazývať trochu módne synergickým efektom. Filozoficky to bolo už známe dávno, celok, kyberneticky zložitý systém je viac ako obyčajná suma častí – podsystémov komplexu.

V takejto atmosfére sa podarilo, a keď z dnešného politického a ideologického hodnotenia v nedemokratickej a izolovanej spoločnosti, vybudovať nielen základy, ale do značnej miery aj pevnú konštrukciu a v nej štruktúru pedagogiky, výskumu, medzinárodnej spolupráce a ostatných oblastí činnosti katedry tak, že obdobie transformácie v 90-tych rokoch sme zvládli s akademickou eleganciou, bez problémov. Generácia 70-tych a 80-tych rokov urobila menší zázrak: v nadväznosti na zakladajúcu generáciu 60-tych rokov sme za niekoľko rokov priniesli a tvorivo rozvinuli v Košiciach kybernetiku, umelú inteligenciu, informatiku, pojmy a oblasti o ktorých bolo len máločo známe. To nám už nikto nikdy nezoberie.

To, že takýto rozvoj, o akom dnes možno len snívať bol možný, koriguje aj dnešné extrémistické názory o ríši zla, o nemožnosti urobiť niečo rozumné v totalitnej spoločnosti. Skutočnosť bola iná; my, čo sme vtedy boli v mladom produktívnom veku sa nad rečami novodobých inkvizítorov z všelijakých ústavov pamäti a podobných nezmyslov môžeme len zhovievavo pousmiať. Som rád, že mladí historici ako Michal Pullmann v Čechách, mladí režiséri ako Sedláček s historikom Kosatíkom vidia veci komplexne, dialekticky, na rozdiel od zatuchnutých a predposratých vepeénkorov, ktorí celú normalizáciu aktívne plnili úlohy strany a vlády v spoločenskovedných ústavoch SAV, kde sa len tak ľahko dostať nedalo. Bdelým okom to sledoval vedúci ideologického oddelenia ÚV KSS, zať Vasiťa Biťaka. A ak tam mohli desať, alebo dvadsať rokov „skúmať“, nebolo to zadarmo, alebo ten systém pre nich nebol až taký zlý. Vidíme ich už dvadsať rokov; a ako tí bourbonovci, nič nezabudli a nič sa nenaučili. Tým, že zavrhujú ako celok svoju činnosť za tzv. reálneho socializmu vydávajú hlavne svedectvo o sebe. Ale tu by už skôr mal nastúpiť Freud alebo Jung.

A nakoniec môj úplne subjektívny ale myslím, že pre moju ale aj bezprostredne staršiu a mladšiu generáciu absolútne neotrasiteľný záver: budovali sme katedru, kašlali sme na geopolitickú situáciu, na vedúcu úlohu strany a v rámci republiky sme mali jasný cieľ: pokiaľ možno maximálnu autonómnosť a invariantnosť katedry za ľubovoľných vonkajších podmienok, samozrejme, za daných obmedzení, napríklad politických, ideologických, organizačných, personálnych. Chápali sme to nielen intuitívne, ale explicitne sme to formulovali ako optimalizačnú kybernetickú matematickú úlohu.; a ako dobrí kybernetici sme ju vedeli aj riešiť. Sformulovať úlohu výskumu s realizačným výstupom robota s riadiacim systémom od základného výskumu cez odovzdanie výrobnej dokumentácie a s vyrobeným funkčným vzorom, za ktorý sme boli aj vyznamenaní sme chápali ako realizáciu našich znalostí a zručností. Vo chvíli, keď robot fungoval ako mal, sme boli hrdí na naše schopnosti, na katedru, fakultu a školu a aj na ČSSR. To bol naozajstný statrup a spinoff a nie z nejakých fondov ale z nášho rozpočtu.

Takýto alebo podobný projekt dnes je na fakulte alebo katedre nie že realizovať, ale ani sformulovať. Na tomto a iných projektoch vyrástla sebavedomá generácia. A aby som nebol nespravodlivý: vtedajší štát dával na výskum a vývoj 4% HDP. Áno, svet je dnes iný, globalizovaný; ale prečo nevedia dnešné takzvané elity sformulovať podobnú úlohu v dnešných podmienkach.

Zdá sa, že pomaly ale isto sa vytrácajú akademické zvyky a tradície. Tieto ako o tom aj píšem načim brať s rezervou ale v každom prípade je zločinom ich ničiť. Uvediem teraz niekoľko postrehov; isteže nemajú všeobecnú platnosť, ale vyjadrujú istú tendenciu. V 60-tych rokoch keď som študoval, začínal sa školský rok na vysokých školách 1. októbra; ak to vyšlo na utorok, tak začiatok bol v utorok. Semestre boli 15-týždňové. Zimný semester nemusel končiť tak ako dnes pred Vianocami. Zápočtový týždeň bol začiatkom januára. Tento stav trval do začiatku 80-tych rokov, keď sa začalo pravidelne chodiť na zemiakové brigády. Keďže to bolo súčasťou semestra, hľadali sa rezervy a tak začal byť začiatok školského roku okolo 20. septembra. Súčasne bol v tom čase nedostatok priestorov, čo viedlo ku dočasnému zavedeniu jeden a pol hodinového bloku ako základnej rozvrhovej jednotky. Obidve zmeny sú dnes konštanty. Kolega vypočítalo, že päťročné štúdium prepočítané na 15-týždňové semestre a 50 minútové hodiny dáva sumu tri a pol rola. Ako hovoria Rusi: Tože ne plocho. Viackrát so na tento fakt poukázal Na Vedeckej rady školy aj fakulty, jednohlasne bolo prijaté, že treba sa vrátiť k solídnemu modelu z minulosti. Avšak všetko ostalo po starom.

Dnes už nikto nevie, že to bolo kvôli zemiakovým brigádam. Namiesto 30 hodín týždenne majú študenti 20, pondelky a piatky sa v podstate neučí a tak študenti trávia tri, štyri dni do týždňa mimo školy. Výsledkom je už v októbri po štvrtej tma v cele budove, všetky bufety a služby zavreté, okolo šieste už v škole, ktorá má okolo 2000 zamestnancov a 13 000 študentov, teda najväčší podnik v Košiciach, nestretnete okrem bdelej uniformovanej súkromnej bezpečnostnej služby ani nohu. Aký rozdiel oproti americkým a európskym univerzitám, kde sa ešte okolo siedmej bežne večeria a život kypí do neskorých nočných hodín. Naši akademfunkcionári to vedia, veď navštevujú zahraničie, ale nikomu to nevadí. Ale načo majú študenti chodiť do školy, všetko je na webe, študujú doma, aspoň ušetríme elektrinu. Neviem prečo sa to v tej Európe a Amerike od nás nenaučia. Dlhé hodiny prázdne posluchárne a dobre zariadené laboratória zívajú prázdnotou; kedy sa boli niektorí AF pozrieť na výučbu?