Historické traumy intelektuálov

Napokon by ,mali „nezávislí“ publicisti a rôzni „...lógovia“ sa aspoň pokúsiť o aspoň nejaký náznak analýzy medzinárodnej situácie po druhej svetovej vojne až do roku 1989. Pokúsil som sa niektoré aspekty ukázať v eseji, trochu tak v hegelovskom duchu, Bieda fukuyamalógie v knihe Kybernetický svet. Treba všetkým historikom, teoretikom a najmä moralistom rôzneho druhu povedať, že veci boli v podstate veľmi jednoduché: základným rysom tejto epochy bol veľmocenský boj medzi Rusmi a Západom a z toho vyplývalo pre obyčajných ľudí všetko. Päťdesiate roky boli najprv vyvrcholením neľudského stalinizmu a všetko bolo v zásade rovnaké vo všetkých krajinách takzvaného tábora socializmu a mieru. Všade sa našla úzka vrstva funkcionárov, ktorých logika ich konania urobila z nich zločincov. Všade boli popravy a iné excesy. V tomto smere nechápem ako môže niekto ospravedlňovať, napríklad, Gottwalda, ale aj Husáka, Clementisa a vôbec celú tú kamarilu, ktorá vládla. Nakoniec pokusy boli: najprv v Berlíne, potom v Maďarsku, v Poľsku a aj u nás v roku 1968. Skončilo to vždy rovnako: prišli ruské tanky. USA a západná Európa chceli mať pokoj a tak na nás ignorovali. Iste, sem tam sa niekto ozval, ba aj protestoval, ale nič viac. Veľmocenské dohody boli jasné: vo svojom cárstve si mohol robiť každý čo chcel.

Rozhodujúca bola politika našich starších a ako si oni myslia múdrejších bratov Čechov. Po roku 1945 to boli oni, ktorí zo Slovenska urobili, podobne ako v prvej republike svoju provinciu, hoci v Košickom vládnom programe sľúbili čosi iné. Samozrejme, ochotne im pomohli Široký, Ďuriš a vôbec všetci tí, ktorí sa nezúčastnili Povstania. Nakoniec pod réžiou Prahy sa na Slovenské národné povstanie nielenže zabudlo, ale mnohých účastníkov postihli represálie. Celých štyridsať rokov to vypadalo tak, že jediným významným povstaním bolo to, čo trvalo pár dní, teda to pražské. Prečo neprijali Česi Marshallov plán; veď vtedy ešte „demokrati“ spolu s Benešom mali väčšinu. Nie náhodou sa žartovne hovorí, že Slovensko bola jediná krajina odkiaľ prišiel komunizmus zo Západu. Jediný, kto sa vzoprel bol Tito, zato ho nazvali krvavým psom a vyobcovali ho z komunistického spolku. Nič lepšie mu nemohli urobiť. Nakoniec nám dovtedy Rusi nijako neublížili, ale prečo sa nepostavili proti Poliaci, takpovediac regionálna stredná veľmoc, najmä po skúsenostiach s Rusmi po Katyni a Varšavskom povstaní a vôbec celej histórii. V roku 1919 Rusov pod Varšavou porazili. No asi to nešlo; vedeli, že tak ako ich predali Angličania Francúzi v roku 1939 Hitlerovi, teraz ich predal Roosvwelt Stalinovi. Obyčajní ľudia robili to čo vždy: pracovali, milovali sa, plodili detí a snažili sa prežiť.

Prišlo krásne vzopätie sa v šesťdesiatych rojoch. Bola to práve komunistická inteligencia, ktorá najmä v období 1966-69 prejavila vynaliezavosť a odvahu. Ako hovorí Jiří Dienstbier, podarilo sa im do značnej miery reformovať a poľudštiť socializmus, ten, ktorý potom po Dubčekovi nazvali s ľudskou tvárou. Práve o tom je vyššie spomínaná polemika medzi Kunderom a Havlom. Ruské tanky urobili poriadok a Československo sa ocitlo v normalizačnom období. Ďalšia vlna emigrácie obrala krajinu o veľkú časť jej najlepšieho intelektuálneho potenciálu. Tí ostatní sa po previerkach v roku 1970 prispôsobili. Čo urobil Západ? Hral si svoju hru, v roku 1975 sa dohodol s Brežnevom v Helsinkách a uvalil na nás prísne embargo v ekonomickej oblasti. Musel prísť Gorbačov a perestrojka a neuveriteľný rozpad Sovietskeho zväzu. Ako hovorí Brzezinski, jeden z veľkých šachistov na veľkej šachovnici sveta, to bolo podstatné, preto podporili aj mudžahedínov v Afganistane, kde Rusi vykrvácali. Ako hovorí Hegel, ďaleko múdrejší filozof ako tento americký Poliak, či poľský Američan (nakoniec čo také skvelé vykonal tento Carterov štátny tajomník: na čo siahol to spackal, viď oslobodenie amerických rukojemníkov z Iránu), to je tá lesť rozumu v dejinách: čin sa vráti ako bumerang.

Títo niekoľkí nahnevaní moslimi, ako posmešne hovoril Zbigniew, zničili hrdým Američanom dvojičky a dnes krvácajú v Afganistane a aj v Iraku proti tým mudžahedínom, ktorých si pred vyše dvadsiatimi rokmi vychovali ich podporou v Afganistane proti Rusom a v iracko-iránskej vojne podporou Saddáma proti Iránu. Dnes žnú svoju úrodu a Rusi s Číňanmi sa za nečinnosti a niekedy aj akéhosi čudného tichého súhlasu Európy, môžu smiať a mädliť si ruky. V tejto situácii, myslím tej svetovej, vstávajú noví bojovníci z intelektuálnych kohort v našom bývalom Československu; a recept je zasa známy nemluvte s komunisty, vládnu nám boľševici, a tak ďalej a tak podobne. Ruská okupácia bola zlá; ale aspoň nás tí Rusi nenútili bojovať v Afganistane a v Iraku. Dnes prispievame ku svetovému mieru ako sa to hovorí, mierovými misiami. Za celých vyše sedemdesiat rokov svojej existencie Československo neposielalo, s výnimkou druhej svetovej vojny svojich vojakov mimo svojho územia. Isteže boli tu idealisti, najmä komunisti, ktorí bojovali ako dobrovoľníci v Španielsku. Teraz, keď sme vo vytúženom NATO, sú naši aj českí vojaci kde kade po svete. Dokonca sme ako štát, v ktorého vláde okrem už spomínaných referentov boli aj bývali komunisti v podobe SDĽ, umožnili prelety amerických lietadiel a umožnili bombardovať našich slovanských bratov Srbov, lebo tak si to na sklonku svojej kariéry zmyslel saxafonista, človek, ktorý posúžil nejakej stážistke v Bielom dome ako fajčiarska pomôcka. Dnes znovu pôsobí tá Hegelova lesť rozumu. Načim uznať štát, teda Kosovo, ktorý vznikol ako výsledok podpory saxafonistu a „zjednotenej“ Európy. Štát, ktoré úzka vládnuca špička je dokázateľne totožná s vrahmi veľkého počtu nielen Srbov, ale aj svojich Albáncov, vláda priekupníkov s bielym mäsom a obchodníkov s drogami. Čože, Američania sú zvyknutí, veď napríklad v Latinskej Amerike, ale aj inde, toto robia za celú dobu svojej existencie. Ale čo my, najmä dnešní pravicoví referenti. No v .týždni a v iných médiách si s tým dnešní pravicoví zväzáci a boľševici hravo poradia. Svoju bojovú zanietenosť ešte zosilnia proti „darebáckym“ režimom, najmä na Kube a v Bielorusku. Úbohosť týchto dnešných referentov je priamo úmerná ich hlúposti a ohybnosti ich chrbtových kostí. Určite tam nájdu hlavných nepriateľov: ako sa hovorilo v minulosti, komunistov a jar, leto, jeseň a zimu.

Postoj časti intelektuálnej elity a najmä to „prehadzovanie výhybiek“ vo vzťahu k novodobej českej histórii dvadsiateho storočia veľmi výstižne charakterizuje Václav Žák: http://www.blisty.cz/art/39985.html. Určite to platí aj o intelektuálnych elitách aj na Slovensku. Stručne povedané, Žák tvrdí, že nedostatočne spracovaná trauma predchádzajúcej historickej porážky, Mníchova, februára 1948, sovietskej okupácie, vedie elity v novej situácii ku snahe riešiť predchádzajúce zlyhanie. Ak sa na to pozrieme dôkladnejšie, tak pochopíme, že takéto postoje sú odrazom istého zmrzačenia schopnosti orientovať sa v novej situácii. Keď sa konečne v roku 1989 rozložil komunistický režim, kyvadlo sa vychýlilo po roku 1945 a 1949 tretíkrát. Skoro naopak; opäť sa do tejto doby vytvoril veľký potenciál odmietnutia. Mal všetky základné rysy: antikomunizmus vzniklý z poníženia sa stal novým mobilizačným nástrojom, konali sa lustrácie. Potenciál odmietnutia bol neuveriteľne silný: od pádu komunizmu už uplynulo skoro dvadsať rokov, ale česká (dodajme, že aj slovenská) vláda doposiaľ nikdy nebola schopná zaistiť pragmatické rozhodnutia v zahraničnej politike, založenej na národnom záujme. Strach z Moskvy (myslí sa v Česku, u nás to bolo podobné za predchádzajúcich vlád Dzurindu) vedie politickú reprezentáciu k orientácii – teraz na Washington, aj keď potrebujeme mať solídne vzťahy najmä k susedom. Transformácia prebehala pod prápormi absolutizácie vlastníctva – úplne sa zabudlo, že komunisti sa dostali k moci práve po zlyhaní trhov v medzivojnovom období.

Konkrétne prejavy správania sa intelektuálnych elít v tomto smere majú často podobu grotesky. Napríklad komentátori v strednom veku, ktorí boli aj členmi KSČ, ale aj mladší dnes, píšu komentáre, v ktorých, napríklad, hodnotia činnosť a pôsobenie KSČM ako čosi zanedbateľné ako čosi nepríjemne zapáchajúce ako čosi nehodné vyspelej českej demokratickej spoločnosti ako akési historické nedopatrenie. Z týchto pozícií často udeľujú lekcie Slovákom ako svojím hlúpejším mladším bratom. Z výšin svojho českého intelektu hodnotia politickú situáciu na Slovensku a ak majú niečo pochváliť, tak trikrát viac miesta venujú ospravedlneniu sa, že to píšu. Za všetky aspoň jeden príklad a to ešte relatívne umierneného publicistu, bývalého poradcu prezidenta Havla.

Obrázek současného Slovenska, který se vynořuje z českých médií, je nemilosrdný. Slovenská politika je v zajetí populistických sil, vedených pseudosocialistickou stranou Roberta Fica Směr, jenž neváhal ve vládní koalici spojit síly s nacionalistickými stranami, Slovenskou národní stranou a Hnutím za demokratické Slovensko. 

Tento obrázek je jistě do značné míry pravdivý. Některé konkrétní kroky slovenské vládní koalice, jako je přijetí nového tiskového zákona, jenž je považován za hrozbu svobodě slova, jsou více než problematické. Podobně je tomu například s nacionalistickými výroky představitelů vládní koalice, zejména na adresu Maďarska. Zároveň ovšem Fico v podstatě zachoval liberální reformy přijaté předchozí vládou, jen v některých oblastech je poněkud změkčil. 

Ve srovnání s podivnou vládní koalicí na Slovensku se ta česká jeví téměř jako oáza demokratických hodnot a odporu vůči populismu. I proto se vtírá otázka, jak je možné, že Slovensko—ovládané populisty a politicky ostře polarizované—je lépe schopno najít společný hlas ve vztahu k Evropě. 

Takže: aby náš novinár napísal jednu vetu a to, že sme schválili lisabonskú zmluvu, musel napísať jedenásť riadkov prípravného textu, aby vyspelého českého intelektuála pripravil na skromnú pochvalu. Ako Slovák by som sa mohol aj uraziť, ale keďže mám pre Čechov slabosť a len sympatie, beriem to s úsmevom a porozumením; asi si takto potrebujú dokazovať svoju intelektuálnu veľkosť a nadradenosť nad svojou bývalou východnou provinciou. Groteskná je aj snaha českých, najmä pravicových novinárov a intelektuálov, robiť z dnešného Česka nejaký vzor demokracie. Je to v modrom to isté čo na Slovensku v zelenom, alebo v Poľsku v sivom. Česi neradi počujú, že k nám priviezli „komunizmus“. Ako by sa hanbili. Usvedčuje ich už mnoho rokov program v českej televízii Hledání ztraceného času. Ak by to pozeral niekto menej informovaný a bez komentára, videl by, že sokolské zlety, ktoré podľa všetkého Česi nielen perfektne organizovali, ale aj mali radi, sú budúce spartakiády. Cvičenia desať tisícok žien, vojakov, mužov, budúce spartakiády len napodobňovali. Obrazy sú to na nerozoznanie. Tak isto pouličné sprievody sokolských zletov a iných manifestácií popred tribúnu, na ktorej bol prezident, vláda a iní funkcionári, je na nerozoznanie od organizovaných prvých májov. Zástavky, alegorické vozy, tancujúca mlaď, pozdravy na tribúnu. Možno to robili s nadšením a dobrovoľne, ale tak to vyzeralo aj v socializme. Nehovoriac o kulte vojenských prehliadok. Dnes sa tvária, teda aspoň poniektorí, že to nebolo. V dokumentárnom filme českej televízie špičkoví umelci a speváci, aj budúca disidenka, vyznávajú lásku a chvála Dubčeka a spol.; dnes sa k nemu nehlásia, bol to komunista.

Možno inými slovami a nie tak výstižne ako Žák, som to napísal vyššie aj ja. To sú tie náhle zmeny názorov, tie obraty na mieste i za pohybu, to je tá svetonázorová pojašenosť a snaha presvedčiť okolie, že ja som demokrat a s tými komunistami som nič nemal; dokonca som bol aj na sviečkovej, myslím demonštrácii a nie to dobré české jedlo, ale som sa tým nechcel chváliť. Možno keby ma bol niekto oslovil, tak som mohol byť aj disident, ale som nemal dostatok informácií. Aj na prvého mája som chodil, ale v potajme som brýzgal na komunistov; a pri hokeji v obývačke som nadával na Rusov, len tak hrmelo. Nič nové, tieto javy, napríklad po páde Napoleona, opísali takí velikáni ako Victor Hugo, Balzac, Stendhal a nakoniec aj Dumas v Grófovi Montecristovi. Mladý prokurátor, ktorý odsúdi Edmonda Dantesa má veľa podôb aj v súčasnosti. Bývalý zarytý komunistický novinár je dnes pravicový komentátor, dobré, nie? A ešte sa uráža, keď mu to spomenú. Ale druhý, ktorý síce zmenil svoje názory, ale predsa len zásadne neobrátil, je komunista, boľševik. Sociálni demokrati sú len prefarbení komunisti, hovoria aj v Čechách, ale záľaha bývalých komunistov v takzvaných pravicových stranách je iná vec; sú to a vždy boli demokrati. Len o tom chudáci nevedeli. Znovu opakujem a podčiarkujem: rok 1989 je v poriadku, len mal, aspoň pre mňa, prísť o desať rokov skôr. Všetci tí kulisári, ktorí „odklínali“ krajinu, ktorí sa kajali na tribúnach, (kde sa mimochodom hneď začalo vyberať, kto tam mohol ísť), hoci sa nemali za čo, všetci tí čo vykrikovali lááááska, alebo slubily zme si lasku, všetci tí prebudení demokrati nemali na udalostiach v roku 1989 nijaké zásluhy. Obyčajní ľudia masovou účasťou trvajúcou pár dní legitimizovali nový režim a potom už na námestia chodila len všelijaká politická zberba. Vždy ma pochytí záchvat smiechu, keď počujem, že sme si na námestiach vybojovali, či vyštrngali kľúčikmi slobodu. To je práve to, čo píše Václav Žák. Psychiatri by to vedeli asi aj freudovsky zdôvodniť.