Matematika v študijných programoch

Prakticky sa miesto matematiky – teórie automatického riadenia (TAR) v oblasti automatizácie – prejavuje najmä v študijných programoch. Bolo by vhodné urobiť kvantitatívnu aj kvalitatívnu analýzu počtu hodín, cvičení, podielu TAR a matematiky na celkovom objeme výučby napríklad pred dvadsiatimi rokmi a dnes.

Veľmi zaujímavá je diskusia v Automatizaci (č. 4), kde na list podnikateľa odpovedá profesor Šebek. Faktom je, že podiel matematiky sa drasticky znížil. Oproti šiestim až ôsmim semestrom matematiky ešte pred 15 rokmi je dnes tento podiel polovičný až tretinový. Nakoniec je to všeobecne známe a dosť sa o tom diskutuje. Treba vychádzať z vyjasnenia si charakteru TAR: má to byť čistá teória – alebo skôr súbor znalostí vo forme metód a algoritmov?

V obidvoch prípadoch je však podiel matematiky nízky. Ako rozdeliť výučbu do všetkých troch stupňov štúdia? Tendencia znižovať podiel matematiky vyplýva najmä z obavy o počet študentov. Ďalším dôvodom je klesajúca úroveň stredných škôl, odliv značnej časti kvalitných študentov do Čiech a záujem o menej náročné študijné programy. Žiaľ, to všetko je len na úrovni neproduktívnych rozhovorov a debát. Vážnu analýzu týchto problémov za nás neurobí nikto, ani ministerstvo. Samotné katedry nie sú schopné problémy vyriešiť v celom rozsahu.

Po komplexnej akreditácii, ktorá dnešný stav stabilizuje na niekoľko rokov, treba nájsť nový model vyučovania teoretických a prírodovedných disciplín. Tu je veľký priestor pre akademickú obec a jej výkonnú zložku, senáty a akademických funkcionárov. Ak majú mať význam, ich hlavnou činnosťou nemôžu byť len akademické obrady a operatívna agenda, ale najmä koncepčná a organizátorská činnosť, neustála komunikácia s praxou vedúca ku konkrétnej spolupráci a hlavne poznávacia (gnozeologická) činnosť v spolupráci s katedrami, ktorá zabezpečí predikciu ďalších krokov fakúlt a univerzít. A to všetko treba presadiť na politickej úrovni. Mám dojem, že v súčasnosti len s dopravným oneskorením reagujeme na akčné zásahy zo sveta mimo univerzít, ktoré sú pre nás skôr akési poruchy.

Akademickí funkcionári si musia uvedomiť, že prijatím akademickej funkcie sa stali reálnymi politikmi so všetkými jej atribútmi, pozitívnymi i negatívnymi. Sú to oni, kto reprezentuje príslušné akademické komunity, ktoré od nich očakávajú výsledky. Vlády a ministri prichádzajú a odchádzajú; za úroveň absolventov však vždy budú zodpovedať vysoké školy.