Teória a prax automatického riadenia

Medzi teóriou a praxou existuje vzájomné pôsobenie. Vo všeobecnosti praktickí inžinieri nečítajú teoretické články. Potrebujú overené výsledky a nie materiály z čerstvých výskumných správ.

To, čo potrebujú, nájdu v aplikačných časopisoch a v komerčných publikáciách. Teória „napája“ prax vývoja a realizácie systémov riadenia, avšak musí sledovať aj svoje uplatnenie. Ak sa zoslabí alebo preruší táto priama väzba na prax, teória stroskotáva na úskaliach tvrdej reality (hynie na púšti života povedal by filozof) a stáva sa zakonzervovanou a nepozorovateľnou.

Podobné následky má aj prerušenie spätnej väzby z praxe. V tomto prípade sa oblasť teórie stáva v istom zmysle neriaditeľnou, vyvíja sa v súlade vlastnou logikou a vlastnými intelektuálnymi záujmami. Podobne je to s praxou. Ak ju teória neovplyvňuje, nejestvuje pokrok. Keď prax nedáva podnety teórii, tá sa stáva uzavretou. Východisko je asi v nájdení správnej miery všetkých týchto navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov. Prečo sa neskúma teoreticky činnosť reálnych priemyselných zložitých systémov? Priepasť medzi teóriou a praxou riadenia je širšia, ako sa zdá.

Dosiaľ nie sú úplne vysvetlené veľmi jednoduché problémy, napríklad prečo klasické PID regulátory sú efektívne bez identifikácie a optimalizácie procesov riadenia. Samozrejme, že odpoveď je intuitívne jasná, avšak exaktné vysvetlenie vyžaduje istú intelektuálnu námahu. Jeden z možných prístupov je aproximácia uvedeného systému lineárnym modelom s konštantnými parametrami v istej oblasti zmien premenných parametrov a s využitím princípu nevyhnutnej variety, resp. princípu adekvátnosti systému a regulátora ľahko ukážeme, že PID regulátor zvládne varietu (je adekvátny riadenému systému) výstupov (stavov) riadeného objektu.

Treba neustále budovať a udržiavať most medzi teóriou a praxou.  Potrebujeme otvorenú teóriu a otvorenú prax. Tento proces sa nikdy nekončí; každá nová generácia musí v tomto smere vyvinúť nové úsilie. Prvý krok musia urobiť teoretici.