Zložitosť

Problém regulovateľnosti súvisí s jedným z najdôležitejších princípov kybernetiky, s princípom homeostázy. Homeostáza je taký princíp činnosti systému, pri ktorom sa hodnoty niektorých podstatných premenných udržujú v určitých medziach, aj pri pôsobení vonkajších vplyvov.

V súčasnosti sa v rôznych vedných oblastiach, ale aj vo vedecko-popularizačných esejach veľmi často používajú pojmy, ako zložitosť (complexity), chaos, samoorganizácia, vznik (emergence). Pojem zložitosti, zložitých systémov a ich riadenia je ústredným kybernetickým pojmom. Nie nadarmo sa kybernetika jednoducho definuje ako veda o riadení zložitých systémov. W. R. Ashby v svojej knihe Kybernetika predstavuje koncept riadenia systému ako ústredného pojmu modernej vedy.

V úvodnej kapitole Ashby píše: „Veda dnes stojí na akomsi rázcestí. Dve storočia sa skúmali systémy, ktoré sú pomerne jednoduché, lebo môžu byť rozčlenené na jednotlivé zložky. Že sa po stáročia uznávala taká dogma, ako „meňte činitele jeden po druhom“, ukazuje, že sa vedci zaoberali v podstate skúmaním jednoduchých systémov“. Systém je zložitý, ak ho možno opísať množstvom rôznych spôsobov, z ktorých každý korešponduje s iným subsystémom. Zložitosť, z latinského complexus, znamená zvinutý, skrútený spolu. To znamená, že takýto systém musí mať viac prvkov a tie musia byť nejakým spôsobom spojené tak, že ich ťažko oddeliť.

To je skrytá duálna vlastnosť častí, ktoré na jednej strane chápeme ako rozdielne a na druhej strane ako spojené. Z toho vyplýva, že skutočne zložitý systém nemožno analyzovať ako množinu nezávislých častí bez nebezpečenstva zničenia systému. Ani jeden z krajných prístupov, redukcionizmus a holizmus, nevedie k cieľu. Potrebujeme prístup, ktorý využíva obidva prístupy. Jednou z možných ciest je chápanie zložitého systému ako siete (network). Často sa zdôrazňuje fakt, že celok je viac ako prostá suma jeho častí. Problematika celku a častí je vo filozofii veľmi dobre rozpracovaná a pokusy špeciálnych vedcov k tomu čosi dodať obvykle dopadnú dosť trápne.

Podrobná analýza (pozri Hegel, G. F. W., Logika ako veda) ukazuje, že antinómia častí a celku zložitého systému je prekonaná a vyriešená riadením tohto systému. Samotné riadenie môže už byť súčasťou zložitého systému ako jeho organickej súčasti alebo je zavedené zvonku. Takto je riadenie tým glejom, tým navonok záhadným mystickým prvkom, ktorý je mostom medzi celkom a jeho časťami. Preto bude teória riadenia zložitých systémov ako veda stále dôležitejšia.