Vláda zachraňuje vedu

Aj takto sarkasticky môžeme hodnotiť štátnický počin vlády presunúť niekoľko miliárd eur z operačného programu výskum do betónu a asfaltu diaľnic. Vedci aj širšia verejnosť sa bránia (http://zachranmevedu.sk/) – nič však nepomáha; odhodlanie vlády asfaltovať je nezlomné.

Práve v tejto krízovej situácii načim investovať to málo peňazí do vzdelania a nie do betónu, asfaltu a tunelov, a to či skutočných alebo virtuálnych. Neexistuje žiadne odôvodnenie deficitov pre školstvo a vedu.  Sú to len subjektívne názory pár ľudí vo vláde; v pozadí však cítiť vplyv jednotlivcov a skupín, ktorí školstvo a vedu nemajú radi a absolútne nechápu ich význam. Je v tom aj kus pohŕdania ľuďmi, ktorí sa nepachtia po moci, ale dobre robia svoju prácu.

Takéto názory svedčia o absolútnom nepochopení fungovania vedy a vzdelávania ako neobyčajne zložitého kybernetického systému, ktorý sa v podstate nedá riadiť, a keď, tak vôbec nie direktívne, ale len „jemne – kyberneticky“. Vládnuci musia jednoducho vedcom a vysokým školám dať aspoň minimálne potrebné financie. Kontrola je jediná; veľmi rýchlo sa ukáže, ktorá škola je dobrá, ktorá priemerná a ktorá slabá.

Aj to je však len pre budúcnosť. Veď Slovensko musí najprv vychovať aj kvantitu – 13 % obyvateľstva s vysokoškolským vzdelaním je asi málo. Teda ak nechceme byť len nejaká „montovňa“. Treba udržať minimálnu kvalitu, ale o tej sa bude dať hovoriť, keď bude podiel vysokoškolákov, dajme tomu, 25 %.

Ako hovorí Stanislaw Lem: „Kľúčom ku každému poznaniu sú informácie“. Veda je podľa neho informačným kanálom, ktorý spája civilizáciu s vonkajším svetom. Množstvo informácie prenášanej týmto kanálom je obmedzené, ale nesmie klesnúť pod isté minimum. Inak hrozí, že spoločnosť, ktorá to dovolí, postupne degraduje. Investície do vedy zvyšujú priepustnosť tohto kanála.

Investície do betónu na úkor vedy a vzdelania ju znižujú a priamo ohrozujú civilizačnú úroveň spoločnosti. S. Lem uvádza tri možné výsledky tejto „veľkej hry“, teda hry medzi civilizáciou a okolím. Prvou možnosťou je prekonanie krízy, čiže výhra, druhom možnosťou je remíza a treťou prehra.  Prvé dve možnosti sú možné len využitím metód a výsledkov kybernetiky a informatiky.

Je to vytvorenie informačných kanálov s veľkou prenosovou kapacitou.  To vyžaduje vytvorenie „intelektronických“ strojov, ktoré Ashby pomenoval ako zosilňovače inteligencie. Naša vláda smeruje jednoznačne k tej najhoršej možnosti, teda k prehre a postupnej intelektuálnej degradácii spoločnosti.